Mladší ľudia narodený po 1989 roku si už nevedia ani prestaviť aká sivá a nudná uniformnosť vládla v socialistickom Československu nielen v pracovnom či školskom živote, ale aj na poli kaviarenskom.
Za socializmu, alebo aspoň toho čo sa zaň v podaní komunistov vydávalo, neexistoval neuveriteľný výber káv od výmyslu sveta ako dnes. Káva na Slovensku bežne predávala iba v dvoch verziách. Bola jedna štandard v papierovom obale s nakreslenými zrnkami kávy. Tá bola zrnková a v obchode ste si ju mohli sami pomlieť na špinavom mlynčeku, ktorý používal každý a zlé platené predavačky si nerobili veľkú starosť s jeho pravidelným čistením.
Druhý typ kávy bola špeciál. Tá bola pomletá a vyrábal ju monopolný socialistický podnik Popradské pražiarne a baliarne káva. Nebola zlá pretože tam bolo dosť arabiky, ale na výber žalostne málo. Kto mal bony, vyšmelené od vekslákov alebo vymenené za nevýhodný kurz za valuty, mohol si lepšiu dovážanú kávu kúpi v tuzexe.
Za socializmu sa dala kúpiť aj instantná káva INKA, ktorá ale bola z jačmeňa a nie y kávových zŕn.
Lepšia káva z Maďarska od Rakúšanov
Tí, ktorí mali možnosť odbehnúť si do susedného Maďarska si tiež mohli doniesť lepšiu kávu od rakúskej firmy Julius Meinl. Ale to platilo až v 80. rokoch. V Maďarsku boli podmienky na podnikanie trocha uvoľnenejšie ako v Československu Tamojší komunisti v rámci salámového socializmu a v rámci zháňania valút dovolili rakúskej firme Julius Meinl, aby si v sieti supermarketov Csemege otvoria svoje kútiky, kde budú predávať vtedy žiadaný západný tovar ako kávu, čaj, či iné pochutiny.
Thomas Meinl, pravnuk zakladateľa tejto firmy, ktorý sa podieľal na riadení firmy v 80. rokoch si spomína na vstup na maďarský trh takto: Obchody boli ošarpané, špinavé a staromódne. Nebol tam veľký výber tovaru a ten, ktorý sa predával bol nekvalitný. Nie inak tomu bolo aj na Slovensku. Nečudo teda, že ich produkty sa predávali veľmi dobre. Cez hranice sa čoskoro dostali aj do susedného Československa.
Po otvorení hraníc sa Slováci rozbehli za najbližšie hranice na Západ do Rakúska a okrem elektroniky si domov nosili obrovské balenia lacnejšej rakúskej kávy Meinl či Jacobs Kronung. Všetci boli chtivý po západnom tovare a teda aj po káve. To , že tá káva nebola bohvieako kvalitná veľmi ľudí netrápilo. Dôležité, že bola zo Západu a lepšia ako tunajšia. Po roku 1989 preto nastal zlatý vek firmy Meinl v bývalom východnom bloku.
Aj kaviarenská kultúra upadala
Kaviarne v socializme tiež neboli také pestré ako dnes. Vo veľkých mestách ako Praha a Bratislava ste našli zopár kaviarní, ktoré si zachovali predvojnový európsky štandard ako kávarna Slávia v Prahe či Savoyka v hoteli Carlton v Bratislave, ale aj tie časom upadali do socialistického marazmu v službách a navyše boli drahšie ako bežné podniky.
V menších mestách ste mali možnosť si dať obstojnú kávu v cukrárni či v espresách, ale iba zalievanú. Presso kávovar mali iba niektoré hotely či lepšie reštaurácie a aj to až v 80. rokoch. Kávu podávali aj v krčmách, ale tiež iba „turka“ a do negustióznych horčicových či iných pohároch. Špecializované podniky iba na kávu ako ich poznáme dnes v podstate neexistovali.